Nitrianska rodáčka Daniela Šinkorová (32) je známa predovšetkým v Českú. Doma si ju však dobre pamätáme ako šarmantnú doktorku Šulcovú, ktorá v pokračovaní Nemocnice na okraji mesta upútala aj veľkého zvodcu primára Blažeja v podaní Josefa Abrháma. Dana momentálne očarúva divákov ako muzikálová mačka Demetra v pražskom Divadle Milénium. Jej úspechy vzbudzujú aj žiarlivosť, ktorá sa prejavila tiež ohováraním v tlači.
Za "kočku" vás už označili mnohí aj predtým, ale teraz ste sa ňou v muzikáli Cats naozaj stali. Ako sa cítite v mačacej koži?
Útulne a zvláštne. Človek si celé tri hodiny ani nespomenie na to, že je človekom. Počas predstavenia sa vyjadrujem len pohybom a spevom, musím používať celkom iný druh gest a mimiky. A napokon tá možnosť stať sa na tri hodiny zvieraťom mi krásne vyčistí mozog.
Vraj vás po predstavení deti hladkajú a "čičíkajú" na vás ako na mačku...
Áno, deti to berú, celkom uveria fikcii, že sme skutočné mačky. Predstavenie má vôbec čarovnú atmosféru. Diváci oceňujú takmer päťmesačnú drinu, ktorú sme na skúškach podstúpili. Ďakovačka trvá štvrť hodiny a dvakrát pridávame.
Mali ste niekedy mačku? Inšpirovali ste sa skutočnými zvieratami?
Keď som bola malá, veľa času som trávila so zvieratami - najmä s mačkami. Niekoľkokrát som dokonca bola chorá, lebo som im vraj dávala z lásky božteky. Pri príprave na muzikál Cats som si neraz vyvolala spomienky z detstva, pozerala som si však aj dokumentárne filmy o mačkách v televízii. Počas skúšok spontánne vznikla vo foyeri obrovská nástenka, na ktorú kolegovia pripínali fotky svojich mačiek v rôznych situáciách.
A čo psi? Vedeli by ste ich tiež zahrať?
Keď som študovala na JAMU v Brne, bývala som s priateľom - za symbolickú cenu - v krásnej vile. Jediná podmienka bola, aby sme sa domácim postarali o boxera. Stal sa akoby naším vlastným psom. Rada na to spomínam. Veľmi by som chcela psa aj teraz, no nemám na to zatiaľ čas.
Cítite sa v Prahe niekedy ako cudzinka?
Tento pocit som už dlho nezažila. Vlastne áno, naposledy, keď naši hrali hokej proti Českú. Priznám sa, že vtedy sa ten pocit objavil, pretože všetci ostatní v miestnosti boli Česi. Jediná som držala palce Slovákom.
Radšej sa učíte po česky? Je pre vás už čeština samozrejmá?
Áno, myslím a žijem v češtine -ale nie je pre mňa celkom samozrejmá. Stále si ešte pred spaním prečítam niečo nahlas po česky. A keď dostanem nový scenár, cvičím ho metódou, ktorú ma naučila moja profesorka spevu pani Plesníková. Táto metóda zrozumiteľnosti spočíva v tom, že si dáte medzi zuby - vodorovne - ceruzku a celý text musíte povedať zreteľne. Je to ťažké, strašne z toho bolia ústa, všetky mimické svaly, no keď odstránim ceruzku, zrazu sa mi aj ten najťažší text hovorí nesmierne ľahko. A je perfektne rozumieť. Takto cvičím.
Nezabúdate pre češtinu po slovensky?
Napísala som si niekoľko textov pesničiek po česky. Celkom sa vydarili a vyšli na mojom CD-albume To je štěstí. A práve pri písaní týchto textov som si uvedomila, že keby som ich mala vymýšľať po slovensky, už by to bol dnes pre mňa problém. Musím však zároveň povedať jednu zásadnú vec: Keď stretnem Slováka, okamžite prepínam do slovenčiny!
V Prahe vás rozmaznávajú - vo veľkom vás obsadzujú do pekných úloh a už ste dostali druhú divadelnú Cenu Thálie. Potom sa však v bulváre písalo, že chodíte s porotcom Bartákom... On to šarmantne a s humorom dementoval. Vy sa urážate na také obvinenia?
Samozrejme, že človeka vždy zamrzí, keď sa napíše niečo, čo nie je pravda. Píšu to ľudia, ktorí vám úspech neprajú a chcú ublížiť. Keď však má človek čisté svedomie, tak to ustojí!
Je to to najťažšie, čo ako herečka musíte ustať?
Najťažšie? Hm... Možno najťažšie je to, že nikdy nemôžem byť sama so sebou spokojná. Vždy, s každou rolou, začínam odznova. Neexistujú tabuľky ani šablóny, ktoré by presne stanovili, čo robím dobre a čo nie. Tá večná neistota, to je ťažké! A potom, herec musí vždy počítať s tým, že ho bude veľa ľudí milovať, ale aj nenávidieť. A to všetko pred očami verejnosti.
Prvú Cenu Thálie ste dostali za postavu Zuzanky v muzikáli Kristián. Vo filme ju kedysi s Oldřichom Novým hrala Adina Mandlová. Nebola to pre vás príliš starodávna dáma?
Naopak. Uvítala som možnosť vrátiť sa na javisku do tridsiatych rokov. Vtedy boli muži džentlmeni, ženy rozmaznávané, obdivované, v rodine fungovalo tradičné rozdelenie úloh v domácnosti a celý svet bol pokojnejší. Ženy, ktoré boli bohaté a bez záväzkov, navyše inteligentné a krásne, vzbudzovali veľký rozruch v spoločnosti. Polovica ich oslavovala a vyhľadávala a druhá polovica odsudzovala. O tom všetkom bola Zuzanka a to ma na tej postave bavilo.
A Kabaret? Ako ste si pre seba charakterizovali úlohu Sally Bowlesovej, ktorú v rovnomennom filme stvárnila Liza Minnelliová? Rozumiete takej žene?
Je práve nepochopiteľná vo svojej ženskosti, neuchopiteľná ako prelietavý krásne zafarbený motýľ, určite zrodený zo škaredej larvičky. Je plná viery v život, úprimná, má svojský sedliacky rozum a tisíc ráz viac fantázie a energie ako ja.
Nevyvyšujete sa už - vďaka úspechom v Českú - nad slovenské divadlo?
Nie. Slovenské divadlo je fantastické! Je temperamentnejšie ako české, živšie, nie je také zaťažené patetizmom. Dôkaz: Kedykoľvek je v Čechách prehliadka slovenského divadla, okamžite je vypredané. A jedno z tých sedadiel si vždy kúpi Šinkorová. (smiech)
Sledujete čo sa deje v slovenskej kultúre?
Iste. Na cestách počúvam slovenské rádiá a myslím si, že hudobný vkus na Slovensku je iný - trochu viac kráčame s dobou, dávame viac šancí mladým začínajúcim hudobníkom a akoby sme boli bližšie k západu ako Česi. Takisto mám pocit, že naši PR manažéri sú mladší a pružnejší. Vedia stvoriť dokonalý produkt formou, ktorá sa mi páči viac, ako to býva v Českú.
Nevrátili by ste sa domov?Ste stále doma v "rodnom" nitrianskom Divadle Andreja Bagara?
Jasné! Poznám tam niektorých hercov odmalička, z čias, keď ma mamička, bábkoherečka, brávala so sebou do divadla na skúšky a na predstavenia svojich činoherných kolegov. Vždy som sa tam cítila ako doma. Ešte ako konzervatoristka som spievala na slávnostnom otvorení novej budovy DAB. Keď môžem, robím im obrovskú reklamu.
V Prahe je už dosť slovenských hercov - poznáte sa? S kým sa najviac stýkate?
Myslím, že my Slováci v Prahe sa všetci navzájom poznáme. Vieme o sebe a niektorí sa pravidelne stretávame na scéne. Zuzka Norisová, Vanda Konečná, Zuzana Mauréry a Juraj Bernáth so mnou hrali v Pomáde, Laca Hudeca, Yvettu Blanarovičovú, Zuzu Ďurdinovú stretávam na Cats, s Miskou Badinkovou hráme v Pokrvných bratoch a v hudobnej komédii Miluji tě, poznám sa už dlho aj s Alenkou Antalovou. Tí najbližší priatelia - to je moja kamarátka Nikolka (bývalá tanečnica skupiny UNO), jej manžel Peter a ich synček Miško. Oni sú v Prahe moja druha rodina. Vedia o mne takmer všetko a ja o nich. Mama ma vždy učila: "Nových priateľov si hľadaj, na starých nezabúdaj!" To pre mňa platí, pretože aj na Slovensku mi zostalo zopár kamarátov.
Čo keby sa vám prestalo dariť? Máte aj iné plány, alebo nemienite herectvo opustiť nikdy?
Jirko Korn ma naučil používať múdru vetu: "Nikdy nehovor nikdy." Keby sa mi teda niečo stalo, alebo - nedajbože - by som stratila chuť pracovať v šoubiznise, pokojne by som sa vedela uživiť svojimi rukami. Neprekáža mi fyzická práca a nebojím sa radikálnych zmien. Zatiaľ si však budúcnosť predstavujem veľmi ružovo - chcem aj naďalej zostať herečkou, urobiť ešte nejaké muzikály a možno, časom a popri herectve, zariadiť si vlastný bar, kam by chodili priatelia z brandže, štamgasti.
A čo láska? Kedysi ste vraj prežili nešťastný ľúbostný vzťah a boli ste dlho smutná. Dnes pôsobíte veľmi suverénne.
Myslím, že som sa naozaj zmenila. Už sa neviem tak bezhlavo zamilovať a rozdávať sa. Aj keď... Som opatrnejšia. Trvá mi dlhšie, kým sa niekomu otvorím. A kritériá na vzťah sa u mňa každým dňom zvyšujú. Čím je človek starší, tým jasnejšie si uvedomuje nielen to, čo chce, ale predovšetkým - vie presne, čo nechce.
Kto je s vami vo chvíľach smútku alebo radosti? Prichádza aj mama z Nitry?
Áno, mama je vždy so mnou. Potrebujem jej podporu. A čím som staršia, tým viac si to uvedomujem. Chodí aj na všetky moje premiéry a je pri všetkých dôležitých udalostiach v mojom živote.
Objavila váš talent prvá?
Všimla si v mojom detstve, že keď spievam, hrám na klavír, alebo stojím na javisku a súťažím, tak som šťastná. Vodila ma do bábkového divadla, mala som vstup do zákulisia, učila som sa s ňou texty hier a bolo to všetko veľmi prirodzené. Myslím, že prísna bola tak akurát, väčšinou ma bránila pred ocom, ktorý bol prísnejší. Pestoval vo mne ctižiadostivosť, presnosť, spoľahlivosť, neznášal klamstvo, lenivosť, hlúposť. Neraz na mňa rodičia museli použiť aj varechu, lebo som naozaj prešla veľkými "úletmi". Dali mi však do života skvelý základ.
A vzory? Našli by sa?
Moja sestra Janka, ktorá je o jedenásť rokov staršia. Je to vlastne moja druhá mama. Ona ma naučila veľa praktických vecí, ako komunikovať s ľuďmi, ako nesľubovať do vetra, ako nespanikovať, ako si priznať chybu a ospravedlniť sa, ako získať kamarátov, ako slušne argumentovať. A takisto ako sa správne nalíčiť a učesať. Vždy bola a bude mojím ľudským vzorom.
Veríte na náhody?
Režisér Hynek Bočan si len náhodou všimol moju fotku a na základe toho ma pozval na kamerové skúšky Nemocnice na okraji mesta po dvadsiatich rokoch. Bola to šťastná náhoda, no ďalej sa už išlo podľa pravidiel - všetko som si musela tvrdo odpracovať. Verím však, že náhoda praje pripraveným.
A keď ste už dlho pripravená a náhoda stále nikde?
Tak si hovorím: Šťastie sa napokon predsa len unaví a sadne si aj na vola! (smiech)
Črtajú sa aj ďalšie televízne úlohy? Nepíše vám niekto úlohu na telo?
S režisérom Bočanom som sa nedávno stretla. Chcel ma pozvať na kamerové skúšky pre hlavnú ženskú úlohu do nového seriálu o hokejistoch. Aj sa tak stalo, konkurz som dokonca vyhrala, lenže producent nakoniec rozhodol inak. A ešteže tak urobil. Vďaka tomu som mohla po takmer dva mesiace trvajúcich konkurzoch prijať hlavnú úlohu v inom televíznom seriáli - Ordinace. Dostala som aj rolu "na telo" vo filme zo súčasnosti - o lesnej mafii, ktorý sa mal nakrúcať v októbri, rozhodla som sa však pre seriál na Nove.
Koľko trvá nakrúcanie seriálu?
Seriál budem nakrúcať každý deň okrem nedele od júla do novembra.
A čo leto?
Keby mi zostal nejaký čas, chcela by som s kolegami z muzikálov naskúšať novú show Kabaret na Broadway. Bude v angličtine a hrať by sa mala celé leto v Prahe - najmä pre zahraničných turistov. No a so svojím novým CD-albumom Muzikál, film a televize by som chcela zavítať aj domov na Slovensko. Už sa na to teším, len ešte neviem, kedy to bude.
Autor: Helena Dvořáková