Daniela Šinkorová (31) sa prespievala až do Prahy, kde si hľadá ideálny byt a muža. Držíme jej palce na rukách aj na nohách. Táto žienka to s mužmi rozhodne nemá ľahké. Pri jej živote na viacerých miestach, neočakávaných zmenách farby vlasov a divadelnej scény by predsa nejeden fešáčisko najprv prišiel o nervy, potom rovno ošedivel a do tretice pre istotu aj oplešivel.
Je o vás známe, že po pražských podnájmoch doslova kočujete. V koľkom prenajatom byte bývate teraz?
Keď som to naposledy počítala, vyšlo mi číslo trinásť!
Striedate miesto svojho dočasného pobytu zarovno s novými rolami v muzikáloch?
Tak by to bolo možno ideálne, no v poslednom čase sa mi nestáva, že by som skúšala len jednu hru a potom mala voľno. Po jednej skúške nasadnem do auta a letím na ďalšiu, potom večer vystupujem v divadle alebo s programom môjho nového sólového albumu. V podstate žijem medzi hotelmi a autom, som v jednom kuse na cestách.
Už ste sa teda vzdali myšlienky nejaký byt v Prahe vlastniť?
Bože, nikdy sa toho sna nevzdám! Byt na Parížskej ulici... No na druhej strane by som sa rada sťahovala aspoň dvakrát do roka. Bratislava, Praha, Viedeň, Paríž, Barcelona... S istotou môžem povedať len to, že sa neviem zmieriť s myšlienkou, že by som celý život mala stráviť na jednom mieste, v jednom byte. Pripadá mi to tak hrozivo konečné.
S novým hniezdom sa bežne spájajú aj predstavy o založení rodinnej jednotky. Máte plány tohto charakteru?
Už som ich raz mala, dokonca sa mi aj roztikali materské hodiny. Po troch rokoch veľkej lásky však prišlo ešte väčšie sklamanie a odvtedy neprišiel muž M, ktorý by bol tým ideálnym partnerom a zakladateľom veľkej, šťastnej, súdržnej a milujúcej rodiny. Keď to tak menujem, začínam si pripadať trošku náročná. (Smiech.)
Novinári si vás pochvaľujú ako veľmi otvorenú ženu, ktorá nerobí rozhovory len preto, aby ich mala z krku, ale aby ľuďom dala niečo zo seba. Ste takáto otvorená vždy, bez rozdielu, o akú situáciu alebo človeka, s ktorým sa rozprávate, ide?
Áno, mám totiž takú zásadu, že buď hovorím, čo si naozaj myslím, alebo radšej mlčím. Kompromisy sa snažím nepoužívať. Čo také najotvorenejšie ste kedy novinárom prezradili? Raz som porozprávala o smrti svojho otca, ktorý zomrel na rakovinu, a ja som sa z toho veľmi dlho spamätávala.
Máte vôbec trinástu komnatu, kam nepustíte žiadneho novinára, ani keby vyzeral ako Brad Pitt?
Áno, je ňou súkromie, teda moje lásky, môj byt... Ale keby ten dotyčný naozaj vyzeral ako Brad Pitt, tak to by som sa možno dala prehovoriť. (Smiech.)
Ako ste si zvykali na Prahu? Každý Slovák o nej nadšene šíri glorifikujúce chválospevy. Našli ste niečo, čo vás rozčuľovalo alebo priam deprimovalo?
Myslím si, že každý začiatok v úplne novom meste či dokonca štáte je ťažký. Ale keď máte možnosť oprieť sa o dobrých ľudí, tak to nie je až taký problém. Dôležité je nájsť si čo najrýchlejšie aspoň nejaké zázemie – vzťahové, pracovné a, samozrejme, aj finančné. Ja som to šťastie síce mala, no poznám aj tienisté stránky Prahy. Je to naozajstné európske veľkomesto – so svojou veľkou zločinnosťou, drogovými dílermi, zlodejmi, príšernými zápchami a pragocentrizmom.
V čom vidíte zásadný rozdiel medzi českými a slovenskými divadelnými scénami?
Slovenské divadlo je šťavnatejšie, jadrnejšie, rýdzejšie, dynamickejšie. Priznávajú to dokonca aj moji českí kolegovia. No a v Česku sú lepšie ekonomické podmienky a väčšia konkurencia.
Zamilovali ste sa počas filmovania Nemocnice na okraji mesta po 20 rokoch do svojho filmového milenca Josefa Abrháma?
Jasné! Veď ktorá žena by sa už mohla nezamilovať do pána Abrháma? Vážne som sa doňho zaľúbila ako Naďa Šulcová. Ako Daniela Šinkorová som to pokladala za veľmi inšpirujúce stretnutie – po ľudskej aj profesijnej stránke.
Podľahol Abrhám vášmu slovenskému čaru?
Nie, veď ani nemal prečo.
Ako ste si poradili s češtinou – profesionálne aj v súkromí? Hovoríte po česky aj mimo pódia?
Ak sa dám do reči s Čechom, tak hovorím jeho rečou. V práci s ňou bojujem denne. Keď už som sa rozhodla žiť a pôsobiť v Česku, je mojou povinnosťou rozprávať tunajším jazykom čisto a spisovne. Musím konštatovať, že teraz je moja čeština lepšia ako slovenčina. Bohužiaľ.
Vraj ste veľká pôžitkárka. Znamená to, že ste aj márnivá a márnotratná a žijete zásadne „naplno len pre tento deň“?
Som márnivá aj márnotratná – ako každá žena. Milujem ten pocit, keď si niečo môžem dovoliť. Tiež som veľký životný gurmán, všetko robím aj si vychutnávam naplno. Keďže žijem veľmi rýchlo, mám pocit, že skôr než pre tento deň žijem pre ten zajtrajší.
S vaším menom sa už na Slovensku spája pojem sexidol. Dostávate veľa takýchto komplimentov od mužov priamo zoči-voči?
Rozhodne nie, o sexidole dokonca počujem prvýkrát.
Poraďte čitateľkám: je lepšie chodiť s Čechom, Slovákom alebo treba zaloviť v exotických vodách?
Viete, čo ste teraz spôsobili? Prvýkrát som si uvedomila, že som vlastne nikdy nechodila so Slovákom. Ale myslím, že národnosť dotyčného mi je úplne ukradnutá. Musia vám len zapasovať morálne hodnoty, charakter, humor, vôňa, sex, vizáž a iskra. Tak a potom už vážne nemusíme riešiť národnosť. (Smiech.)
Ako ste na tom v praxi?
Ideál stále hľadám. Veď na to napokon ideály aj sú – aby boli hľadané a nedosiahnuté, inak by ideálmi neboli.
Čo preferujete: kariéru či rodinu?
Cítim to tak, že nemôžem byť šťastná bez práce, ktorú milujem, ani bez človeka, ktorého milujem a ktorý miluje mňa. Treba to nejako vyvážiť, zatiaľ sa venujem kariére, no keď budem mať to šťastie, že budem mať rodinu, chcela by som to nejako vybalansovať.
V súvislosti s počtom detí razíte teóriu „nula až jedno“ alebo skôr „pod štrnásť nejdem“?
Chcem mať takú akurátnu rodinku s deťmi, ktorých by nebolo ani príliš veľa, ani príliš málo. No a to, samozrejme, závisí od mnohých vecí.
Na koho a na čo prvé sa vrhnete, keď prídete na dovolenku domov na Slovensko?
Najprv na mamičku, potom na sestru, jej deti a manžela. Potom zasadnem k maminmu super jedlu.
A na záver otázka, nad ktorou si láme hlavu nejeden fanúšik: Aká je pôvodná farba vašich vlasov?
Ha! Som prirodzená blondína! Ale už asi ani neexistuje farba, ktorú by som na sebe nemala. Skrášlená (či zohyzdená) som už bola ružovou, ryšavou, platinovou blond s červenými koncami, modročiernou, hnedou aj mahagónovou. Jediné, čo som ešte nezažila, je byť holohlavá. Vlastne, aj to som bola! Niekedy pred 31 rokmi. (Smiech.)